“Kto je najkrajší na svete? A kto najobľúbenejší?” pýtajú sa mileniáli-performeri Barbora Janáková a Lukáš Bobalik. Magickým zrkadlom, v ktorom hľadajú odpovede, je smartfón a v ňom milióny používateľov sociálnych sietí. Virtuálny priestor neustále vyžaduje prísun fotografií, statusov a lajkov. Nie je prekvapujúce, že miléniali sú označovaní za generáciu, ktorá stojí na pokraji vyhorenia. Millenial Magic Mirror je mladou a drzou výpoveďou o súčasnosti, o využívaní a zneužívaní nových technológií, o prelínaní offline a online sveta, ale aj o samote v oceáne interakcií a informácií.
Tanečná performance je výsledkom spolupráce umeleckého zoskupenia mimoOs, ktoré združuje najmladšiu generáciu tvorcov súčasného tanca na Slovensku a kolektívu súčasného umenia Priekopník Veverička, ktorý tvorí manželský pár Lívia MM Balážová a Zebastián Méndez Marín.
***
Nasledujúce hodnotenia k predstaveniu vznikli v rámci projektu Tanečná sezóna 2018/2019 – celoslovenský projekt analýz predstavení súčasného tanca a diskusií, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
O predstavení diskutovali: Katarína Cvečková, Barbora Uríková, Michaela Pašteková, Maja Hriešik
Katarína
Súbor mladých generačne spriaznených tanečníkov, ktorý si často aj prizýva choreografov. V tom vidím paralelu s mladým činoherným súborom DPM a znakom rodenia sa nových typov súborov, ktorý aktuálne charakterizuje tvorbu mladšej generácie interpretov – hercov, tančníkov, v kontexte našej nezávislej scény. V tomto projekte tanenčíci z mimoOs spolupracovali s generačne spriazneným tímom Priekopník Veverička – Líviou Mendez Marin Balážovou a jej partnerom Zebastianom Mendéz Marínom.
Súčasťou predstavenia sú aj falošné profily tanečníkov, ktoré žijú aj mimo predstavenia na sociálnych sieťach, v čom ako v konceptuálnom diele, vytvárajú manipuláciu, ktorá presahuje priestor javiska. Za škodu alebo trochu problematické považujem akurát to, že pri návšteve predstavenia nie je dostatočne jasne komunikované to, ako sa dajú profily sledovať, nie sú úplne jasne zdelené pravidlá a tak daná linka nevynikne dostatočne.
Prvú časť predstavenia som brala ako prólog, obraz toho, ako sa narába s fotkami na instagrame alebo facebooku. To ako sa štylizujeme do niečoho neprirodzeného, aby sme vytvorili čo najdokonalejší obraz seba. Pozorúhodné bolo to, ako sa Lukáš dostával k správnemu výrazu, napr. musel sa vykričať, aby fotka pôsobila autentickejšie. V druhej časti zase vidíme, ako sa aj počas relatívneho pokoja stáva klikanie súčasťou ich tiel, sú pokrútení. Nie sú to už ľudské bytosti, ale niečo zvláštne, čo nedokáže normálne fungovať. Hoci odpočívajú, stále sú pripojení. Zmysel slovnej improvizácie mi však v tejto časti unikal. Komunikácia medzi tanečníkmi na javisku bola zaujímavá, keď pôsobila, že tam žiadna nie je.
Veľmi príjemným prekvapením bola nová poloha, v ktorej sme mohli vidieť inak skvelých mladých tanečníkov, performatívna rovina a ich verbálny prejav.
Michaela
Mladé, svieže, v niečom drzé dielo. Generačné. Práca so súčasným jazykom, performatívne-tanečným, ale aj s jazykom, ktorým komunikuje generácia mileniálov. Dielo má 3 časti a každá má inú dramaturgiu, veľmi rôznu. Prvá a tretia časť sú expresívnejšie a dynamickejšie, stredová pasáž je viac statická. Úvod je postavený na výraznej interakcii s publikom - cez priame zapájanie diváka, alebo cez využívanie aplikácií, ktorými divák môže vstupovať do predstavenia komentármi či lajkovaním. Tanečníci na to reagujú, “postujú” v priamom prenose.
Barbora Janáková a Lukáš Bobalík veľmi dobre fungovali ako dvojica, jeho prejav bol chvíľami veľmi energický, inokedy úsporný. Chvíľu som mala pocit, že Lukáš má aj spontánnosť dobre odmeranú, on rád pracuje s precíznosťou. U neho nič nie je len tak. Obaja tanečníci mali veľmi plynulé prechody medzi fixovanými pasážami a improvizáciou, bolo nemožné zistiť, čo vzniká práve teraz a čo bolo plánované, reagovali veľmi spontánne na všetko, čo sa dialo v hracom priestore.
Dramaturgicky na mňa zapôsobilo aj to, že dielo v nás vytvára dojem, že to celé speje k niečomu, ale nakoniec sa ukáže, že vôbec nie. Tým sa stáva metaforou súčasnej generácie, ktorá akoby sa stále na niečo veľké chystala a prežívala naplno aj to, čo sa nakoniec ani vôbec nestane. Je to obraz fungovania cez správy, cez fragmenty, limitovaný počet znakov, ktorý má za dôsledok roztrieštenú pozornosť.
Keď hovorím o generačnej výpovedi, tak tú vidím najmä v spôsobe uchopenia témy, vo výraze. Ale zároveň si uvedomujem, že sa mi samotná téma nezdá ako niečo, čo sa týka len tej jednej generácie. A nevnímala som to ani tak, že by hádzali všetkých mileniálov do jedného vreca. Skôr som videla náznaky nejakého fenoménu, všeobecného nutkania alebo pôsobenie sietí aj na nás, staršie generácie. Všetci trpíme stratou pozornosti, fragmentárnosťou a zápasíme s neschopnosťou vydržať dlhodobo v prúde informácií.
Barbora
Veľmi dobrý výber témy. Ako mladí tvorcovia si vybrali to, čo im môže byť blízke. Spracovali to dynamicky, s humorom, no zároveň s vážnosťou. A dokázali ukázať aj niečo všeobecnejšie, kritiku – negatívne stránky toho, ako sa dobrovoľne vzdávame vlastnej identity a presúvame do imaginatívnej reality. Prežívanie vecí bolo neustále intenzívne a rozplývali sa hranice toho, čo je reálny zážitok (napríklad náznak zážitku z detstva, ktorý sa objavil u Bobalíka) a čo je len fikcia. Tanečník pôsobil, že je otrokom množstva fiktívnych prežívaní. Ale vzápäti sa stával aj sám manipulátorom Barbory v tretej časti, v ktorej ho Barbora stopercente poslúcha, ona je zavesená na jeho pokynoch. Čiže sme naďalej v rovnakej téme, hoci sa prevedenie mení, vrství, a vidíme aj sami seba a to, ako prostredníctvom sledovania rôznych profilov a instagramových príbehov, slepo ideme za tým, ako si žijú iní ľudia, lpneme na tom, čo iní udávajú ako dôležité.
Ocenila som neuveriteľnú dynamiku predstavenia, striedanie postupov, ktoré ale nie sú vyprázdnené a samoúčelné (napr. zapájanie diváka). Preto mi záverečná časť prišla až katarzne. Dokázali ma do toho natoľko stiahnuť, že som emotívne bola na nich zavesená. Oceňujem, že sú ich instagramové profily živé, boli napísané na tabuli a dalo sa ich reálne sledovať v tom ich virtuálnom prostredí. Vidieť ich v dvoch priestorových rovinách.
Jedine v prostrednej časti, v ktorej boli staticky usadení, som si všimla odlišnosť ich prístupu k pohybu. Bolo vidieť, o koľko je Lukáš viac expresívny tanečník, a trochu to prekážalo aj v pasáži, kde sa stlmil pohyb. Aj v minimálnych gestách vkladal priveľa sily do prevedenia a preto to pôsobilo rušivo. Barbora bola omnoho prirodzenejšia, uvoľnenejšia v tejto časti. Ten stredný obraz mohol aj trochu jasnejšie ukázať, či je za tým všetkým prázdno.
Pobavil ma okamih, keď si v tej strednej časti začnú písať navzájom nezmyselné slová na K, hľadala som v tom urpútne zmysel, dokonca som interpretovala ako narážku na to, že často komunikujeme o ničom na sociálnych sieťach. Aby mi Lukáš potom povedal, že išlo o improvizáciu, že to vzniká v rámci predstavenia spontánne.
Maja
Zaujal ma chaos, ktorý na javisku vytvárali a dokázali mať pod kotrolou. Ich veľmi fyzický prejav ale zároveň ledabolosť. Pripomenula by som preto aj nultý obraz, ktorý začína pred príchodom divákov a kedy sa tanečníci šúchajú neporiadkom, ktorý generujú v priestore. Nazvala som si to pre sebe ako punkový prístup, snahu vytvoriť chaotickú, živelnú kompozíciu, ktorá nie je bežná na našej scéne a bol to pravdepodobne najväčší vplyv Lívie a Sebastiana, a rys belgickej tanečnej scény, na ktorej obaja donedávna pôsobili.
Po tomto úvode nasledoval veľmi extrovertný obraz, v ktorom som ako dominantnú čítala tému odpojenia a zapojenia, dokonca zapojenia na plné pecky, extrémna snaha prežívať všetko. Ich pohybové uchopenie sa mi zdalo veľmi vydarené, rovnako aj to, ako narábali s divákom, prekračovali priestor javiska, prenášali určitú vibráciu aj na nás. Fascinoval ma obraz, kedy sa po tom extrémnom zapojení, rovnako náhle vypli. Toto je niečo, čo je pre mňa presným obrazom súčasnej doby. Oscilovanie medzi zapojením a odpojením. Prepodnetované mysle vnemami a následne náhle a totálne odpojenie. Ľudia sa jednoducho zrazu odmlčia, bez fadeout-u, ide to náhle. Čiže uchopili veľmi aktuálnu tému a zabrdli aj do témy vyhorenia (ktorá sa pred časom objavila v diele Adrena Axis).
V strednej časti sa mi však zdalo, že nevyužili dostatočne možnosť hovoriť o tej odvrátenej stránke. Ako to vyzerá, keď sa odpojíme. A čo to robí s telom. A či sa vôbec dokážeme odpojiť. Vtedy sme ich totiž poprve mohli vidieť takých, akí sú, predtým sa vrstvili, zahaľovali kostýmami. Boli zrazu pokojní. No napriek tomu vibrovali. Sila obrazu spočívala v pokoji, hoci latentnom. A zaujímalo ma, kde sa nachádza motor pohybu - je v tom mobile, ktorého si položili vedľa seba na stoličku alebo pod zadok? Alebo je v hlave? V tom to mohlo byť ešte kúsok desivejšie, keby ukázali, že sme „napnutí napojením“ až do prasknutia.
Názov Millenial Magic Mirror odkazuje k rozprávkovému motívu, k zázračnému zrkadlu, ktoré nám má povedať pravdu a ale je také, aká je doba. Zároveň, ako každá dobrá rozprávka odkazuje k archetypu určitého poklesku. Ako v Snehulienke, keď macocha núti zrkadlo, aby hovorilo len takú pravdu, ktorú ona chce počuť aj oni spochybňujú to, či chceme naozaj na sociálnych sieťach komunikovať, alebo chceme obraz a výmenu informácií prispôsobiť tej predstave o nás, ktorú považujeme za správnu, príťažlivú, zaujímavú.
Princíp narábania s obrazmi, motívmi spočíval v úplnom zahlcovaní impulzami. Punkovým spôsobom. Lebo tým dosiahli to, že žiadna z banalít nedostane príliš veľký význam.
